# idk

20. january 2015 at 19:48 | Faith. |  journal
V poslednom čase mám nejakú divnú náladu. Keď vravím, "v poslednom čase", myslím tým tak asi rok. Už som vám tu písala o mojej existenčnej kríze, ktorá stále pretrváva. Problém je podľa mňa v tom, že ak už nad takýmito vecami začnete premýšľať (čo sa, očividne, nestáva veľa ľuďom), nedostanete sa z toho. Nemyslím to tak, že som teraz v nejakej depresií, len sa nad tým jednoducho nedá prestať rozmýšľať. Mám taký pocit, že to so mnou už zostane. NAVEKY. Haha. Každopádne, trošku to tento rok ovplyvňovalo moje známky a podobne (nie, že by som sa roky predtým nejako učila.. :D). Viete si to predstaviť. "Na čo sa učiť, keď som v nekonečnom vesmíre ktorý vôbec nemá žiaden zmysel ani pointu?" No a keďže sa teraz blíži polročné vysvedčenie, neskutočne som sa kvôli tomu pohádala s mamou. Už je to v poriadku, ale prisahám, že tento (vlastne minulý) týždeň bol pre mňa ohromne náročný.
Nehovoriac o tej prvej hádke s mamou, pohádali sme sa ešte aj v sobotu, a potom sme v nedeľu išli k starým rodičom, kde bolo strašne (asi prvý krát v mojom živote, prisahám). Toto tu asi ani nemá zmysel vysvetľovať, plus, je to celkom osobná záležitosť. Ale poviem k tomu len to, že som teraz dosť emocionálne rozhádzaná a nepreháňam, keď poviem, že k tomu, aby som sa rozplakala, mi chýba len nejaká sprostosť, ako napríklad že mi dačo spadne na zem. Fuj. Celá táto záležitosť ma donútila uvedomiť si, že každý má na všetky veci odlišný názor. A naozaj nemá zmysel vnucovať ten váš niekomu inému. Čo môžete spraviť, je vypočuť si argumenty toho druhého a vžiadnom prípade ich neodignorovať, práve naopak. Najlepšie je nechať si to všetko prejsť cez hlavu, a potom si z toho zobrať to, čo je pre vás dôležité. O tomto som vedela už dávno, ale len prednedávnom som to naozaj začala robiť a vážne to pomáha. Takže to len tak mimochodom. Ospravedlňujem sa za nezmyselný článok, na nič viac sa momentálne nezmôžem. Aký bol váš týždeň/víkend?

 

14 † one thing you are excited for

10. january 2015 at 22:53 | Faith. |  30 question challenge (tumblr)
Aká je jedna vec, na ktorú sa teším? Pravdupovediac, momentálne nemám jednu špecifickú vec, ktorej by som sa nevedela dočkať. Som trochu vystresovaná ohľadne školy, pretože v priebehu budúceho pracovného týždňa máme šesť písomiek. Whoa. Je tu však pár vecí, ktoré mi čas od času zlepšia náladu. Takže si položím tú istú otázku, ale nebudem to špecifikovať len na jednu vec. Každé ráno sa obyčajne teším na to, ako sa stretnem s kamarátmi. V priebehu dňa sa teším na koniec školy a dlhé debaty, potom ako prídem domov. Teším sa, ako si spravím čaj a zápálim si sviečky. Teším sa, ako si pozriem novú epizódu svojho obľúbeného seriálu alebo nejaký zaujímavý film. Teším sa, keď moji obľúbení youtuberi pridajú nové videá. Teším sa, keď sa niečo podarí mojim kamarátom či rodine.

Posledných pár mesiacov (keď sa nad tým tak zamyslím, už to bude asi aj pod roka) som mala vždy jednu vec, ktorej som sa nevedela dočkať. Či už to boli letné prázdniny, pobyt v španielsku, koncert mojej obľúbenej kapely, výlet do belgicka, Vianoce alebo nový rok.. Stále som mala niečo, čo ma prinútilo zostať pozitívnou, pretože sa to oplatí. Ako sa blížili Vianoce, bola som si vedomá toho, že môj "zoznam vecí, na ktoré sa teším", sa pomaly kráti a zachvíľu tu nič nebola. Myslela som si, že sa medzičasom objaví niečo nové. Mýlila som sa. Zatiaľ sa nič neobjavilo. Som si istá, že v budúcnosti znovu takéto obdobie príjde, ale momentálne jednoducho musím prežívať svoj každodenný život bez akejkoľvek veľkej motivácie. Nie je to až také zlé, ako som sa obávala. Sústreďujem sa na veci, ktoré som spomínala vyššie. Niekedy mi tie maličkosti vedia spraviť väčšiu radosť, ako nejaké obrovské gesto. Všetko to nakoniec záleží len odo mňa.

Napriek tomu sa však teším na jednu jedinú vec. Na koniec školy a začiatok "normálneho" života. Teším sa, ako sa odsťahujem a budem spoznávať nejakú novú krajinu, pretože to zbožňujem. Neviem sa dočkať, kým si nájdem prácu, čo ma bude baviť a budem pracovať tak tvrdo, ako sa to len dá. Táto myšlienka ma takpovediac "drží pri živote". Ako ste na tom vy? Čakajú vás nejaké veci, na ktoré sa tešíte?

# existencial crisis

6. january 2015 at 23:51 | Faith. |  journal
Ja viem, zase nejaký otravný zápisok. Pôvodne som sem chcela pridať poriadny článok, ale vôbec na to nemám náladu, takže to tu bude bez pointy. Vlastne ani presne neviem, o čom chcem písať. Stáva sa vám niekedy, že máte totálne nahovno deň, aj keď sa nič zlé v skutočnosti nestane? Pretože s tým sa dnes vysporiadavam ja. Vážne sa nestalo nič nepríjemné, ráno (= pred obedom) som sa zobudla a išla som k starým rodičom aj s mamou, kde sme mali "rodinný obed", pár hodín sme tam pobudli a okolo štvrtej sme sa už aj pobrali naspäť domov. Išla som ku kamarátke, musíme spraviť nejaký posratý projekt (ani nechcem začínať na tému škola. panebože, oni asi nemajú rozum, toľko nám toho nasrali hneď na prvé dni vyučovania. na tomto vysvedčení budem mať toľko štvoriek, že budem rada, ak sa vôbec dožijem koncu roka), ale aj tak sme nič nespravili. Hurá. Ako keby som rozumela, o čom to vlastne má byť.

No ale mojou pointou bolo, že som sa dnes cítila úplne na nič. Jednoducho mi bolo stále do plaču a do ničoho sa mi nechcelo. Hlavne som (ZNOVU) premýšľala nad tým, ako rýchlo všetko ide. Všetko, čo sa stalo toto úžasné, perfektné leto, je už "minulý rok". Pri takomto tempe to bude zachvíľu "pred desiatimi rokmi" a predtým, ako si to stihnem uvedomiť budeme všetci mŕtvi. Má vôbec niečo pointu, keď je všetko aj tak len dočastné? A nemyslím tým len nejaké sprostosti, myslím VŠETKO. Na čo sa srať s nejakou školskou prácou, keď mi to je aj tak na prd. Chápem, že mi všetci povedia, že známky sú podstatné, ale sú skutočne? Odpoveď je nie. V tomto nie som ochotná s nikým sa hádať, pretože to viem na 100%. Známky vám môžu akurát tak pomôcť v dostaní sa na výšku, na ktorú chcete ísť. Pokiaľ máte nejakú vysnenú vysokú školu a tým pádom vám na známkach záleží, je to skvelé, určite sa toho držte, ak vás to spraví šťastnými. Ale mňa, fúha.

Keď si to tak vezmete, ide tu o oveľa viac. Veľa ľudí chce po sebe zanechať niečo, na čo budú ostatní spomínať. Ale na čo? Ľudia na vás budú spomínať len tak dlho, ako budú sami žiť. Čo je, pravdupoveciac, neskutočne krátko. Aj tí, čo sa preslávili, budú zabudnutí. Všetci sme rovnakí. Na nikom v skutočnosti nezáleží. Sme neuveriteľne maličkí v porovnaní s celou Zemou, a keď si predstavíte viac.. bolí ma z toho hlava. V poslednom čase mám pocit, že sme len nejaký vedľajší efekt niečoho omnoho dôležitejšeiho. A pritom sme aj tak neskutočne egocentrickí. Čo je asi v poriadku, keď si to tak vezmem. Aspoň niekomu na mne záleží. Komu? Mne. Ja som jediná osoba, ktorá bude kedy žiť môj vlastný život. A nikdy neuvidím vesmír z pohľadu niekoho iného.